Päťdesiate roky minulého storočia priniesli do svetovej drámy dve zásadné divadelné hry, ktoré spája jedno – bezútešné čakanie. Hovoríme o Samuelovi Beckettovi a jeho Čakaní na Godota (1953) a Friedrichovi Dürrenmattovi s jeho Návštevou starej dámy (1956). Skľučujúce čakanie, že niekto príde. A v jasnom znení (bez titulkov) všetko razom zmení.
Poznám to bezútešné čakanie / keď čakáš že sa niečo zmení / len nevieš presne čo a kedy / každý deň čakáš naposledy / a od zajtra zas a znova / ako vymenený // Čakáš kedy sa skončí čakanie / zúfalo ale trpezlivo / koniec je kdesi, kdesi v nedohľadne / a ak už nie si celkom na dne / prečakáš si takto možno / celý život. (Milan Lasica: Godot nepríde, 1987.)
Vladimír: Zajtra sa obesíme. (Pauza.) Ak, pravda, nepríde Godot.
Estragon: A ak príde?
Vladimír: Budeme spasení.
/.../
Vladimír: Tak ideme?
Estragon: Poďme. (Ani sa nepohnú.)
(Samuel Beckett: Čakanie na Godota, 1953.)
Beckettov Godot neprišiel, neprichádza a ani nepríde. Oproti tomu vieme, že Dürrenmattova stará dáma príde. A prišla aj do Prešova. Návšteva starej dámy je od apríla 2013 v réžii Michala Náhlíka v Divadle Jonáša Záborského. V repertoári druhej (určite nie v kvalitatívnom význame) prešovskej divadelnej scény – v Divadle Alexandra Duchnoviča – sa ešte donedávna nachádzala ďalšia tragikomédia Friedricha Dürrenmatta – Anjel prichádza do Babylonu (1953) – z roku 2009. Takto si návštevníci divadla mohli vychutnať naraz dvoch zásadných hostí v podaní tohto svetoznámeho švajčiarskeho dramatika (1921 – 1990): a to návštevu anjela v Babylone so zmäteným Božím darom pre ľudstvo, resp. starej dámy, ktorá prichádza do mestečka Güllen s... S čím vlastne?
Obyvatelia malomesta Güllen si ešte pamätajú jeho zašlú slávu. Dnes z nej už ostala len ošarpaná železničná stanica, na ktorej už len raz za čas zastaví lokálny vlak. Samotný čas – ten v tomto mestečku zastal už dávno. Bezútešné čakanie na nič sa však zrazu z ničoho nič zmení na radostné očakávanie! Áno, rodáčka z Güllenu a predovšetkým rozprávkovo bohatá dáma Claire Zachanassianová (Kveta Stražanová) sa rozhodla vrátiť späť a navštíviť miesta svojej mladosti! Tá Claire, ktorú si ešte všetci pamätajú ako ich malú Kláru Wäscherovú. Tá Claire, oblečená celá v oslnivo žltom, vďaka ktorej po rokoch zastaví v pochmúrne šedivom Güllene rýchlik!
Dôvod tejto nečakanej zlatej návštevy nie je predbežne známy, no život v meste sa začína prebúdzať nádejou, že miliardárka Zachanassianová (meno vzniklo spojením mien vtedajších známych boháčov – Zaharoffa, Onassissa a Gulbenkiana) prichádza, aby niekto konečne pozdvihol kedysi hrdé mesto Güllen (die Gülle – z nem.: hnoj) a vrátil mu slávu, ktorá mu nesporne patrí! Všetci počestní občania sa spoliehajú na pomoc všeobecne obľúbeného kramára, poctivého dobráka a možno i budúceho starostu Alfreda Illa (Jožo Stražan), o ktorom sa vie, že bol Zachanassianovej starou láskou...
V smiechu sa manifestuje sloboda človeka, v plači jeho nevyhnutnosť; dnes máme dokázať slobodu. Tyranov z tejto planéty nikdy nedojmú diela básnikov. Zívajú pri ich žalospevoch, ich bohatierske spevy považujú za hlúpe rozprávky, zaspávajú pri ich náboženských dielach. Boja sa iba jedného: Posmechu. Takto paródia vkĺzla do všetkých druhov literatúry: do románu, do drámy, do lyriky. (Friedrich Dürrenmatt: Problémy divadla, 1955.)
Tá po chrapúnskom vystúpení z vlaku dlho neotáľa s oznámením príčiny svojho príchodu. Je ňou pomsta, na ktorú Zachanassianová čaká už 45 rokov. V mladosti otehotnela práve s Alfredom Illom, ktorý však poprel otcovstvo a pomocou falošných svedkov vyhral aj následný súdny proces, ktorý Kláru uvrhol do hanby, biedy a vyhnanstva. Ktorý jej zničil život, lebo v cudzine sa musela živiť ako prostitútka, čo v nej len umocňovalo vášnivú túžbu po pomste. Roky a mnoho sobášov (a rozvodov) s tými najbohatšími mužmi sveta z nej spravili Claire Zachanassianovú – najbohatšiu ženu sveta. Pomsta však ostala. Akurát sa zmenila z vášnivej na cynickú. Postupne v tichosti skúpila skoro celé mesto a priviedla ho od prosperity a rozkvetu ku krachu a do ničoty. Pomste ostáva už len jej bývalá – láska...
Zachanassianová venuje svojim rodákom miliardu. Polovicu veľmi chudobnému mestu Güllen a zvyšok sa rozdelí jeho ešte biednejším obyvateľom. Skoro zadarmo, podmienkou je iba smrť. Mŕtvola Alfreda Illa v truhle, ktorú miliardárka nechala prázdnu na námestí a odišla čakať. Kto to urobí? Kto dá mestu a ľuďom skvelú budúcnosť? Kto siahne na život Alfreda Illa?!
Nám pristane už len komédia. Náš svet prišiel práve tak ku groteske ako k atómovej bombe, tak ako sú groteskné aj apokalyptické obrazy Hieronyma Boscha. Ale groteska je iba zmyslovým výrazom, zmyslovým paradoxom, totiž tvarom beztvárneho, tvárou beztvárneho sveta, a práve tak, ako sa naše myslenie nemôže zaobísť bez pojmu paradoxu, je to aj s umením, s naším svetom, ktorý už len preto existuje, lebo existuje atómová bomba: zo strachu pred ňou. (Friedrich Dürrenmatt: Problémy divadla, 1955.)
Živorenie v malomeste sa mení na čakanie na smrť, ktorá prinesie skutočný život. Tu autor rozohráva zložitú hru vývoja ľudských charakterov a vzťahov, ktorú režisér navonok znázornil postupným zaodievaním ulíc a ľudí do žltej farby. Do farby zlatých peňazí, s ktorou prišla ovládnuť mesto Claire Zachanassianová, vďaka majetku vládkyňa nad životom a smrťou. Počiatočná istota Alfreda Illa v spolupatričnosť a morálnosť spoluobčanov dostáva vážne trhliny. Začína sa všeobecné zadlžovanie, lebo každý verí, že sa predsa len nájde niekto, kto... iný, koho by potom tvrdo – morálne – odsúdili! ... ale veď to bol Ill, kto prvý spáchal hnusný zločin! Veď už má aj pokročilejší vek, dlho by nepožil... Bola by to predsa len taká malá neškodná eutanázia... Koniec-koncov, veď už všelikde proti nej nič nemajú. A k tomu ešte stále hovoríme len o zločincovi, ktorého slušná spoločnosť nemôže trpieť v svojich radoch! A ešte by z toho bol aj osoh pre čestných ľudí. Koľko dobra by sa dalo za tie peniaze vykonať! Och, šľachetná Claire! Nebolo by to odstránenie nakoniec ešte aj horúcim kandidátom na humanistický čin roka? Kto je naozaj vinný? Zločin predsa treba potrestať. Kto však vezme spravodlivosť do svojich rúk? Aká je moc ľudskej chamtivosti? Skráťme to: teda - ako sa rozhodnú Güllenčania? Nie Güllenčania, ale konkrétne a osobne každý jeden z Güllenčanov! A my... sme národ holubičí? Nazri aj ty do prázdnej truhly na námestí!
Aj keď je to na prvý pohľad len vonkajšia podobnosť s mestečkom, v ktorom sa odohrávala Dürrenmattova tragikomédia, predsa by som chcel tieto riadky ukončiť myšlienkou tureckého intelektuála a moslimského náboženského vodcu Fethullaha Gülena: Excesy těch, kteří neumějí odpouštět a tolerovat, učinily z minulých dvou staletí nejděsivější období historie. Pokud budou stejní lidé ovládat i budoucnost, bude to čas strachu. Největším darem, který může dnešní generace dát svým dětem a vnukům, je proto naučit je jak odpouštět – i tváří v tvář nejsurovějším a nejsmutnějším událostem.