reklama

Dosť bolo Homéra, začína sa éra Nera

Už to tak vyzerá, že neisto a zmätene, možno trochu nervózne, stojíme a prešľapujeme v čase, keď pyšná Európa či západná (takzvaná) civilizácia v súlade s dejinnými skúsenosťami a zákonitosťami (možno aj nevyhnutnosťami) pomaly zostupuje zo svojho pomyselného piedestálu a azda prenecháva svoje miesto čela ľudského vývoja iným oblastiam a inému obyvateľstvu na Zemi.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)
Obrázok blogu
(zdroj: www.djz.sk)

Aj v tomto kontexte môžeme vnímať rozhodnutie Divadla Jonáša Záborského v Prešove pripraviť pôvodný muzikál Quo vadis na motívy rovnomenného slávneho románu prvého slovanského nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Poliaka Henryka Sienkiewicza. Úpadok a krach jednej pyšnej civilizácie, zvrátenosť politiky a jej odcudzenosť od skutočných potrieb ľudí a štátu, demagógia a populizmus chleba a hier, manipulácia s bezmennou masou luzy na jednej strane a identita človeka na strane druhej, stretanie sa a prelínanie protikladných ideológií a filozofií, konfrontácia svetov náboženstva a filozofie, otázky zmyslu umenia a života a otázky života umenia a umenia žiť, hľadanie vlastnej cesty a cesty sveta,... a láska. Láska ako zmysel a význam všetkého, ako večná hodnota a inšpirácia. A jej miesto vo vesmírnom víre a kozmickom chaose sveta v duši človeka.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Rozhodnúť sa pre dramatické spracovanie románu Quo vadis je jednoznačne prijatie výzvy. Ak by sme to rozmenili na drobné, prijatie mnohých výziev, lebo samotné dielo ponúka mnoho motívov, ktoré môže tvorca nasledovať a rozvíjať. Keď si zoberieme do úvahy aj možné očakávanie producentov, že bežný naivný divák si Sienkiewiczov román vybaví ako kresťanskú (nebodaj až náboženskú) literatúru a že tradičná religiozita (ako v prípade mimoriadne úspešného – ale zároveň aj naozaj mimoriadneho - titulu František z Assisi) zaberie aj vysokou návštevnosťou, tak máme pred sebou aspoň približné pozadie uvedenia muzikálu Quo vadis v Prešove.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kto čítal knihu, určite vie, že každá divadelná adaptácia tohto románu bude stáť a padať na najvýraznejšej postave diela (a pre mňa osobne aj jednej z najúžasnejšie spracovaných literárnych postáv vôbec) – na stoickom filozofovi a satirickom spisovateľovi, na poradcovi a obľúbencovi cisára Nera, na rozhodcovi vo veciach vkusu, arbitrovi elegantiarum Gaiovi Petroniovi.

Obrázok blogu

Petronius bol voľakedy správcom Bitýnie a spravoval ju pružne a spravodlivo. Čudne sa to krivilo s charakterom človeka, ktorý bol chýrny svojou prejemnenosťou a rozkošníctvom, ale práve preto tak vďačne spomínal na tie časy, lebo mu dávali dôkaz o tom, čím by mohol a vedel byť, keby bol chcel.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Žiaľ, snaha tvorcu libreta a režiséra Martina Kákoša o obsiahnutie románu v jeho komplexnosti sa ukázala ako príliš veľká prekážka a ambícia ostala nenaplnená. Príbeh Petronia sa nestáva výrazným a nosným, je len jedným z niekoľkých, pričom každý jeden z nich by si vyžadoval dopracovanie a dotiahnutie do konca. Nie veľmi šťastným sa ukázalo aj obsadenie tejto postavy mladým hercom v oboch alternáciách (Miroslav Bodoki/Boris Srník). Literárny Petronius je určite o dosť starší, čo by mu viac svedčalo aj na javisku. Petronius takisto nedosahuje tú výraznosť a presvedčivosť, čo sa tak majstrovsky podarilo stvárniť Sienkiewiczovi. Táto postava si určite nezaslúži, aby sa strácala medzi inými, no objektívne – miestami nahustená divadelná výpoveď znižuje jeho šance na výraznejšie presadenie sa. Ostáva skôr Petroniovým tieňom. Literárne majstovsky podaná Petroniova hrdá a pohŕdavá samovražda sa takisto stráca... Tak, ako je Petronius tvárou literárnej predlohy, jej divadelnej podobe konkrétna tvár chýba, čo pri konečnom diváckom dojme vyvoláva rozpaky a pocit nedotiahnutosti motívov, osudov a charakterov postáv.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A čo sa týka veršov, zhnusili sa mi odvtedy, čo Nero píše epos. Pozri, keď si Vitellius chce uľaviť, používa paličku zo slonovej kosti, jednoducho si ju vsunie do hrdla; iní si pomôžu pierkami plameniakov namáčanými do oleja alebo do odvaru materinej dúšky – ja si čítam Neronove básne a výsledok je okamžitý.

Obrázok blogu

Centrálny ľúbostný príbeh (oproti kvalitatívne inému ľúbostnému vzťahu medzi Petroniom a otrokyňou Euniké) rímskeho patricija a vojaka Marca Vinicia a mladej princeznej-otrokyne Lýgie je kvôli diváckej vďačnosti značne akcentovaný, no jeho presvedčivosti by určite pomohol menej insitný herecký prejav Filipa Lenártha (Vinicius). Väčšina spoločných spevov s Lýgiou (Veronika Husovská/Silvia Donová) však patria k tomu lepšiemu v predstavení.

Petronius si Vinicia obľúbil, ba mal ho priam rád, lebo Marcus bol pekný, urastený mládenec a súčasne si vedel zachovať istú estetickú mieru v skazenosti, čo si Petronius veľmi cenil.

Ako veľmi vydarenú musím zhodnotiť divákmi pravdepodobne najočakávanejšiu postavu – cisára rímskeho impéria Nera, ktorého s chuťou stvárnil Lukáš Šepták. Divák si môže naozaj vychutnať jeho herectvo, ovládanie telesných pohybov či mimiky, precíznu prácu s hlasom tak pri speve, ako aj pri bežných prehovoroch. Vcelku kontroverzný Nero je veľmi komplexný a pôsobivý.

Ak by sme mali vyzdvihnúť niektorú z vedľajších postáv, tak by to bol určite veliteľ rímskych légií Tigellinus, ktorého negatívna postava vyslovene sadla Igorovi Kasalovi, ktorý takto ukázal, že rovnako dobre vie zahrať postavy z oboch pólov charakteru a v oboch polohách je rovnako presvedčivý.

Smrť je údelom ľudského rodu a od teba predsa nik nemohol čakať iné činy. Ale ničiť si po dlhé roky uši tvojím spevom, dívať sa na tvoje domitiovské tenučké nohy, ako sa zvŕtajú v pyrrhickom tanci, počúvať tvoju hru, tvoju deklamáciu i tvoje verše, ty úbohý veršotepec z predmestia, to všetko bolo nad moje sily a podnietilo moju túžbu umrieť. Rím si zapcháva uši, keď ťa počúva, svet sa z teba vysmieva a ja sa už ďalej nemôžem a nechcem za teba červenať. /.../ Nuž buď teda zdravý, ale nespievaj; zabíjaj, ale nepíš verše; otravuj, ale netancuj; podpaľuj, ale nehraj na citare. Toto ti želá a túto priateľskú radu ti posiela tvoj arbiter elegantiarum. /.../ A keď sa tak hostia dívali na tie dve biele, sochám podobné telá, dobre pochopili, že s nimi hynie to, čo jediné ostalo z ich sveta: poézia a krása.

Obrázok blogu


Oproti upadajúcemu svetu Rimanov stojí svet katakomb (symbolicky stvárnený pomocou javiskovej techniky – tmavé katakomby sa vysúvajú z podzemia aj s hercami...), svet prívržencov nového náboženstva – sekta kresťanov. Tých symbolizuje niekoľkokrát zopakovaný motív asi najvýraznejšej piesne Otče náš a postavy apoštolov Petra (Jožo Stražan) a Pavla (Ján Ivan). To, že zobraziť vyslovene kladné postavy je veľmi náročné, sa presvedčil tak Henryk Sienkiewicz, ako aj Martin Kákoš, keď či už samotní kresťania alebo aj postavy apoštolov pôsobia miestami veľmi schematicky. K ich oživeniu a „ľudskosti“ neprispievajú ani čierne habity či strnulé tváre, takto vyzerajú viac ako žlté sochy svätých s vyvrátenými očami v chladných gotických chrámoch, a nie živé ľudské bytosti presvedčene veriace svojej Ceste.

Dlho bolo ticho. V tom tichu zrazu zazneli trhané, vzlykotom prerušované starcove slová: „Quo vadis, Domine?“ Nazarius odpoveď nepočul, no k Petrovým ušiam doľahli smutné, ale sladkým hlasom vyslovené slová: „Keď ty opúšťaš môj ľud, idem do Ríma, aby ma po druhý raz ukrižovali.“/.../ Udivený chlapec ako ozvena opakoval otázku: „Quo vadis, Domine?“ „Do Ríma,“ odvetil apoštol tíško. A vrátil sa.

Obrázok blogu


Meno Martina Kákoša sa v divadelnom Prešove berie ako synonymum úspechu. Po Báthoryčke a Františkovi z Assisi, napospol veľmi úspešných muzikálových tituloch, priniesol tentoraz do DJZ muzikál Quo vadis, ktorý sa netají veľkými ambíciami.

Dovolím si však tvrdiť, že trochu prehnanými. Keď zoberieme do úvahy aj štvrtý pôvodný muzikál v produkcii DJZ Mária Antoinetta, skoro rovnaký tím tých najhlavnejších tvorcov (ktorí majú opakovane zaručiť komerčný úspech projektov: M. Kákoš - G. Dušík - P. Uličný - J. Moravčík) sa stretáva znovu a akoby už strácal dych. Snaha neopakovať sa prináša hudbu, ktorá sa možno nevyrovná piesňam z predchádzajúcich titulov, pozorný divák si všimne choreografické prvky, ktoré už niekedy videl... V tomto prípade bolo možno lepšie trochu zariskovať a skúsiť aj niečo skutočne nové, aj s novými ľuďmi, bez toho, aby sme niekomu uberali zásluhy na predchádzajúcich vynikajúcich projektoch.

Snaha o modernosť takisto akoby ublížila výslednému dojmu. Prehnane uletené kostýmy miestami vyslovene rušia monumentálnu antickú atmosféru, a práve tá je úplne pošliapaná jednou z nosných scén, keď sa amfiteáter mení na obyčajný kabaret. Vďaka reflektorom, červeným stenám arény a ukričanému stredovekému dvornému šašovi Vitelliovi (Dušan Brandys) má divák niekedy pocit, akoby bol účastný na nejakej nepodarenej socialistickej estráde s treťotriednymi umelcami, a nie na krutom mučení a zabíjaní nevinných pred očami pološialeného pána nad svetom a zavíjajúcou luzou. Výsledný dojem ide dole.

Obrázok blogu

Scéna apoštola Petra, ktorý opúšťa s chlapcom Nazariom Rím, aby bol zastavený a oslovený samým Bohom, by mala byť jednou z dominantných, no stráca sa v neurčitom a nejasnom závere celého muzikálu, ktorý podsúva myšlienky, že autori nevedeli, ako ukončiť predstavenie a zliať všetky načrtnuté motívy do jedného výsledného posolstva, ktoré sa aspoň posnažili naznačiť v záverečnej piesni.

Prešovský muzikál Quo vadis určite nie je zlý. Možno to z mojich slov tak vyzerá, no mal som však jednu veľkú nevýhodu – čítal som knihu a do hľadiska si sadal s veľkými očakávaniami. Neviem, ako by tieto veci videl niekto, kto prišiel len tak – s čistou mysľou. Napriek všetkému si myslím, že divák si nájde scény, ktoré naňho naozaj zapôsobia a ktoré sú aj objektívne vyslovene výborné. Už len samotné myšlienky a výzvy, ktoré prináša Quo vadis, stoja za to, aby si človek sadol do hľadiska a zahľadel sa na zúfalého cisára-boha Nera vedľa jeho spadnutej nadrozmernej busty, aby si uvedomil, že cisárstva, kráľovstvá, republiky,... tu nie sú večne a že všetky impériá padnú. Aby si uvedomil, čo všetko je obyčajná márnosť nad márnosť. Aby si položil skutočne dôležitú otázku – kam kráčam a kam by som mal kráčať, aby som sa zmieril so sebou a s Bohom...

Obrázok blogu

... Nero. Pominul sa ako víchrica, búrka, požiar, vojna alebo mor. Ale Petrova bazilika vládne dosiaľ z vatikánskych výšin mestu a svetu. A pri niekdajšej Capenskej bráne stojí dodnes malá kaplnka a na nej vidieť už trocha ošúchaný nápis: Quo vadis, Domine?

Matúš Marcinčin

Matúš Marcinčin

Bloger 
  • Počet článkov:  64
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Ukradnuté mi môžu byť kľúče,ukradnutý si môžem byť sám,rád zaplatím ten najvyšší účet,keď najnižšiu rýchlosť mám...(Vlado Krausz) Zoznam autorových rubrík:  DivadloLiteratúraSvetNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu