reklama

Rozprávka o Popolvárovi

Nevedeli, kto sú to dvanásti mesiačikovia. Nemali poňatia o sile Valibuka či Lomidreva, nemali predstavu o výzore Laktibradu. Trojruža bol pre nich len akýsi kvet. Nerozumeli, prečo by mala byť soľ nad zlato. Tri groše sa im zdali málo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Obrázok blogu
(zdroj: www.divadload.sk)

Dnešné deti konzumujú denne kvantá primitivizmu, a to krásne, pravdivé a dobré im akosi uniká. Aj preto sme sa rozhodli zobrať žiakov našej základnej školy do divadla na Dobšinského. Šli sme na najväčšieho Popolvára na svete a našli sme najväčšieho rusínskeho Pecúcha. V skvelom rusínskom Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove, kde umenie stojí ešte stále vyššie než peniaze a komercia.

Obrázok blogu

Kde bolo, tam bolo, v sedemdesiatej siedmej krajine, za červeným morom, za skleneným vrchom a za drevenou skalou bolo jedno mesto a v ňom býval kráľ, ktorý mal troch synov. Dvaja starší boli takto naoko poriadni šuhajci, ale ten tretí, to bol len taký Popolvár, čo spoza pece ani nevyzrel. Raz postaví si ti ich otec pred seba a rečie:

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Synkovia moji, už ste, chvalabohu, chlapi na mieste, mohli by ste sveta skúsiť, či z vás dačo vystane.

Videl som už mnoho rozprávok. Popolvár v DAD-e však vo mne zanechal veľmi príjemný pocit, aký som inde nezažil. Dobšinského rozprávky patria k slovenskej klasike. Klasické bolo aj toto divadelné spracovanie. Traja mnohohlaví draci, ich mama škaredá ježibaba a nezničiteľný Železný mních, ktorý vládne temnými čarami. Na druhej strane zázračná šablička, hovoriaci kôň a mladý Popolvár, ktorý chce ukázať svojmu kráľovskému otcovi, že sa prinajmenšom vyrovná svojim dvom starším bratom. A tri princezné, ktoré čakajú na vyslobodenie a šťastný koniec, keď dobro zvíťazí nad zlom. Pomedzi to príjemné pesničky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Už drak dvere otváral, ňuchal na všetky strany a reval:

„Ženo, človečina smrdí! Kde je, kto je, nech ho tu skmášem!“

„Ach, mužíček môj drahý, kde by vzala sa ti človečina?“ krotila ho ona. „Veď vieš, že tuná nechyrovať ani vtáčika, ani vrábika, nie že by to človiečika!“

„Nič nenaprevrávaš, ženo! Tu človečina smrdí, sem s ňou! Ak nie, teba zožeriem!“ reval drak ako sto hromov a vyplazenými jazykmi vylizoval si rozďavených dvanásť papúľ.

Popolvár skočil pred kňažnú, aby ju ozaj ten drak voliako neschmatol. I rečie:

„Tu som ti, čo chceš so mnou?“

„Ba ty, červiačik, čo tu hľadáš? Len či si ty naozaj chlap, že tak smelo odpovedáš?“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Ak neveríš, poď sa za pasy!“ rečie Popolvár.

Obrázok blogu


V jednoduchosti je krása. Popolvár nepriniesol žiadne moderné efekty a aktualizácie. Nebol nasilu tlačený do druhého plánu a metaforickosti. Nebol zbytočne zlepšovaný a pretváraný. Držal sa skoro úplne presne literárnej predlohy, čo by niekto mohol považovať za negatívum. Nevideli sme ani moderne uletené kostýmy ani kulisy. Bol to prostý Popolvár. Tak ako boli aj Dobšinského slovenské národné povesti prostonárodné. Klasické spracovanie klasiky. A toto sa mi veľmi páčilo. Jednoduchá rozprávka pre všetkých. Krásna v svojej prostote. Možno aj práve preto táto rozprávka svojou divadelnou inscenáciou nestratila svoje čaro, práve naopak – umocnila ho.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

A tátošík len veselo zarehtal, keď ich niesol domov. Stavili sa najprv u jej otca a ten už vopred, ako ich videl prichodiacich, dal čierno súkno strhnúť a zámok červeným obtiahnuť. Veselilo sa tu všetko poddanstvo. Mladý párik ale vybral sa hneď aj s otcom k Popolvárovmu otcovi, kde chýry o nich popredku šli — a tu už zámok i mesto na znak radosti tiež červeným súknom obtiahnutô bolo. Starí králi a priatelia objali sa teraz srdečne, a keď len svoje deti šťastné videli, utiahli sa cele do pokoja a všetko kraľovanie poručili na najmladšieho Popolvára.

Obrázok blogu


Uvedomil som si jednu zaujímavú vec. Boli sme v národnostnom divadle na rýdzo slovenského autora, ktorý bol hraný po rusínsky. V hľadisko sedelo slovensko-rómske publikum. Počas tej jednej hodiny predstavenia sme vytvorili také pekné spoločenstvo. Herci hrali s radosťou zo svojej práce a my sme sa ich snažili pochopiť a porozumieť im - a aj ich reči, ktorú väčšina detí počula prvý raz. Neprekážali sme si navzájom, ale hľadali sme si cesty k sebe. Napadlo mi slovo multikulturalita. Problém tak Slovenska, ako aj Európy a celého sveta. Umenie je jednou z ciest.

Slávne kraľoval potom Popolvár najväčší na svete — a kraľuje ešte aj dosiaľ, ak nezomrel.

Obrázok blogu


Matúš Marcinčin

Matúš Marcinčin

Bloger 
  • Počet článkov:  64
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Ukradnuté mi môžu byť kľúče,ukradnutý si môžem byť sám,rád zaplatím ten najvyšší účet,keď najnižšiu rýchlosť mám...(Vlado Krausz) Zoznam autorových rubrík:  DivadloLiteratúraSvetNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu