Zažil som to niekoľkokrát. Ten skrivený človek nedokázal niesť svoj osud. Nedokázal prijať nešťastie, ktoré ho postretlo, a preto hlboko znenávidel šťastie iných. Bolesťou zatrpkol tak, že každý aj jemný prejav radosti chápal ako agresívny útok proti sebe. Ako zákernú škodoradosť. Ako výsmech. Centrom čierneho vesmíru sa mu stala jeho noha. Všetky planéty sa točia okolo nej. V jeho svete zraky všetkých smerujú na ňu. Na nohu, ktorú nemá. Celý svet sa mu posmieva pre jeho nešťastie. Preto ho musí nenávidieť, musí naň nadávať a tak aspoň trochu uľaviť svojej bolesti, svojmu nešťastiu...
Keď som mal pred dvoma rokmi pred študentmi rozprávať na literatúre o jednej z ikon slovenského kritického realizmu, Timraviných Ťapákovcoch, ako asociácia mi hneď napadol tento nešťastný človek, človek s dušou a telom Anči-zmije... Niektorí študenti ho taktiež poznali. Debata o Timravinom majstrovstve v hĺbkovej kresbe charakterov takto mohla nabrať iné rozmery... Nedávno som ho po dlhšom čase stretol znova. Paradoxne pár dní pred tým, ako som videl Ťapákovcov aj naživo. V úprave Ondreja Šulaja a réžii Martina Oľhu v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove.
Ľud chvatom sa berie do jarných prác. Cez zimu oddychoval každý, zaležané údy žiadajú sa na čerstvé povetrie – do poľa. Tváre omaľujú sa v slnci na červeno, oči prijmú svit bystrý a smelý. Iba u Ťapákov chlapi postávajú po dvore a nemôžu striasť zo seba zimnú lieň...
Ak ste ešte nikdy nezažili, že vás herci na javisku cielene vytočili, príďte na prešovsko-rusínskych Ťapákovcov. Miesto, atmosféra a konanie hercov je absolútne vystihnuté stručnou a častou opakovanou replikou – Sparno je... Nič sa nedeje. Nič sa nechce urobiť. Ani to povestné „sa“ nechce niečo „samo“ spraviť... Všetko stojí, nehýbe sa, nemení a sparno je. A každý je spokojný, aj keď je sparno. A smrad. A špina. A tak ďalej.
U Ťapákov národa je veľa. Štyria bratia so ženami a deťmi, piaty, najmladší, Mišo, ešte mládencom.
... a všetci povešaní na včeľom úli. Aký väčší protiklad si vieme predstaviť proti arcipasívnym Ťapákovcom než tisícky pracovitých včiel?! Tupé, neprítomné výrazy - a ticho na javisku je prerušované len bzučaním včiel, ktoré prehlušuje všetko (a zároveň nič) a ktoré vytáča divákov. Avšak určite menej ako radikálny nedostatok vôle Ťapákovcov niečo so sebou a svojím špinavým a lenivým životom urobiť. A pohnúť sa aspoň trochu na tom javisku! To, že toľko ľudí nič nerobí by ale ani trochu nestačilo na dobrú knihu, tobôž nie na divadlo. Z davu vytŕčajú Anča-zmija a Iľja-kráľovná, ktorých nastavenie jednoznačne smeruje ku konfliktu. Navzájom, s Ťapákovcami a s celým svetom – teda aj vnímavými divákmi.
Dievka jedna, Anča, tridsaťročná – nevydatá. Nevydala sa – je mrzáčkou. Lámka jej telo pokazila ešte za malička. Nechodí, len na dlaniach a kolenách čo sa vláči po chyži. Po driek je pekná; tvár má krásnu dosiaľ,...
Anča s pokrivenými nohami a zničeným životom vrie potlačovaným hnevom. Zmija je. Had, čo sa plazí po špinavom prachu zeme. V detstve ukrižovaná... Pribitá na dosky, aby sa jej nohy narovnali... Ostali len strašné spomienky na vlastnú bezmocnosť, poníženie a vedomie nešťastného doživotného údelu kaliky. Zradená láska pichá jej srdce ostňami. Rovnako ako každý ťah ihlou pri vyšívaní krásnych čepcov. Aby sa mohli parádiť iné. Aby iné boli krajšie – škaredej zmiji sú tieto veci na nič. Bodaj som bola umrela vtedy, bodaj by bola radšej...! Bodaj by som nebola prišla na svet, bodaj nikdy nie...!
Iľja je „kráľovná“, nevesta najstaršieho brata Paľa. A gazdiná, ktorá by len rozkazovala. Jej prirodzená cholerickosť jej zabraňuje plnohodnotne sa začleniť medzi Ťapákovcov. Tí reagujú na jej snahy po akejkoľvek aktivite buď výsmechom alebo ignorovaním. Mlčia. Na každej tvári lenivosť. Všetci sú ako poparení v tom povetrí, zaspatí duchom, nemajú krv v sebe, iba cmar... Len mrzáčkin duch pracuje.
Ťapákovci sú veľmi vďačným predstavením pre každého priaznivca DAD-u a ich špecifického herectva. Nestáva sa totiž, aby v jednej hre účinkoval celý umelecký súbor akéhokoľvek divadla (tu ešte aj jeden hosť). Oproti literárnej predlohe sa divadelní Ťapákovci líšia záverom, ktorý posúva celý problém ťapákovstva do inej roviny, aby inak vyznela aj možnosť úniku. Tá existuje v knihe, no v divadle ostáva minimálne otvorenou...
Možno aj preto, aby sme sa spýtali, či je vôbec nutné niečo s tým robiť? Niekedy mám aj ja pocit, že ostatným akoby všetko padalo do nastavených rúk len tak... Ľahúčko a bez námahy. Bez akejkoľvek snahy. Niekedy až akoby nasilu musia strpieť dobro... A sú spokojní a majú sa dobre. Nič im nechýba, nič ich netrápi. A tak aj zomrú. A na druhej strane iní sa môžu aj roztrhnúť od aktivity a snahy niečo urobiť. Niekam sa pohnúť. No im zasa všetko padá, nič nevychádza, všetko sa zdá márnym,... Je to minimálne zvláštne.
Rovnako aktuálnym ostáva aj vnútorný svet Anči a Iľje. Ľudia sa veľmi ťažko vyrovnávajú so svojím nešťastím. A ostatní ho radšej nevidia. Ľudia sa taktiež veľmi ťažko vyrovnávajú s rebelmi, ktorí narúšajú stojaté a páchnuce vody. Radšej nech je sparno.
Pri ceste na zastávku MHD musím vždy prejsť okolo dvoch domov, ktoré majú niečo spoločné. Do jedného na križovatke sa ide schodmi. Na nich sedávajú niekedy aj traja-štyria domáci pod sebou a mlčky fajčia. A takto každý deň. A vždy keď idem okolo. A čakajú, či sa niečo na tej križovatke nepohne. Či je teplo, či mráz. Pred ďalším domom len sedia. Mlčia a ani nefajčia. A na dvore majú drevenú latrínu. V krajskom meste v 21. storočí. S čakaním na zázrak je to horšie, títo nemajú ani križovatku - iba slepú uličku. Za nimi sú už len tri či štyri domy. Hm, no nečudo, že sme ich už dávno začali volať Ťapákovci. Nebojím sa zhoršenia vzťahov so susedovcami-Ťapákovcami. Veď skadiaľ by sa u nich nabral internet? Sparno je...
Myslím si však, že to nie je to jediné, čo spája Timraviných Ťapákovcov so súčasnosťou...
