Ukradnuté mi môžu byť kľúče,ukradnutý si môžem byť sám,rád zaplatím ten najvyšší účet,keď najnižšiu rýchlosť mám...(Vlado Krausz) Zoznam autorových rubrík: Divadlo, Literatúra, Svet, Nezaradené
Štatistické údaje vravia, že najviac samovrážd sa na Slovensku pácha v noci v čase od dvadsiatej druhej do siedmej hodiny ráno. Oproti tomu najviac samovražedných pokusov spadá do intervalu medzi trinástou a osemnástou hodinou. V Prešove štatistiky neplatia, dvaja muži sa chcú zabiť o devätnástej. Zvyčajne v stredu.
Truhlu s jeho telom niesli zaplneným Červeným námestím v Moskve Molotov a Stalin. Ten druhý je podozrievaný z toho, že ho dal zavraždiť. Stal sa kultúrnou ikonou sovietskej propagandy, no pred leninským terorom sa musel roky skrývať v zahraničí. Bol presvedčený, že každá revolúcia musí byť založená na humanizme a osvete. O ruskej revolúcii v roku 1917 písal ako o anarchistickej vlne plebejského násilia a odplaty, ako o aziatskej revolúcii. Neskôr oslavoval výdobytky socializmu, kam zaradzoval aj zlopovestné gulagy. Bol tvárou režimu, ktorého obete sa počítajú v miliónoch, zároveň hlboko veril v to, že človek – to znie hrdo. Maxim Gorkij.
Milióny rokov sa nepreťali obežné dráhy Marsu a Venuše. Akokoľvek to možno niektorých všemocných škrie, v najbližšej dobe – napriek známostiam na vysokých miestach a navzdory všetkým neviditeľným rukám - ani nevyzerá, žeby sa na tom malo niečo zmeniť. Rovnako je to už tisícročia aj s obežnými dráhami muža a ženy. Obiehajú okolo seba, no nikdy sa nestretnú – v pochopení. Časté skraty, vychýlenia konštantnej orbity a nečakané strety týchto blúdivých obežníc s nepravidelnou periódou návratu fascinujú ľudstvo odnepamäti a pripisujú to fenoménu, ktorý si pracovne nazvali láska.
Do nášho mesta zavíta osobnosť svetového formátu. Je to pre nás veľká udalosť, zas po toľkých rokoch bude tu. Na stanici čakám celý týždeň, že zadarmo mi dajú plagáty a odznaky. I nad naším mestom vyjde slnko a zaženie všetky mraky. Do nášho mesta zavíta osobnosť obrovských rozmerov. Usmeje sa zhora milo na nás a ja si ju zachytím kamerou.
Natvrdo a bez pomoci. Čierne vody pekelných vidín potopili svet. Petrolej stekajúci po vlasoch ti zatemnil zrak. Niekto ti do nich zaboril svoje studené a lepkavé prsty. Ledva chytáš slabnúci dych, si beznádejne zovretý úzkosťou. Horúcu lebku ti diabli s obludným revom rozbíjajú na tisícky úlomkov. Leviatan kŕčovito miesi tvoje chvejúce sa vnútornosti... A noc nekončí. Tancuj, tancuj, toč sa a neprestávaj! A krásná Margita, tanečnice smrti, má svetr vzoru pepita a zadkem vrtí. Začíná maškarní ples - kams to vlez? Kams to, prosím tě, vlez?!
Nie si vzdorujúci rebel s Ginsbergovými veršami v jazzovom ošiali popierajúci úpadkovú pseudokultúru univerzálneho dneška. Nikdy v svojej skrytej duši nezažiješ Sturm und Drang, ktorý ťa mykne mimo masu mäsa. Utopické vízie o nirváne spravodlivosti vo vesmírnom kolobehu mieru a pokoja sú ďaleko od tvojich horizontov. Nevieš, čo to je revolúcia, čo je to stáť za sebou samým a stať sa sebou samým. Nemáš rozhľad filozofa potrebný pre opovržlivý nadhľad stoika. Chýba ti odstup a pohľad uprený niekde tam k ďalekým sackettovským modrým vrchom... To nič. Pokoj a mier. Aj tak je všetko len márnosť.
S pôžitkom škrtnúť zápalkou. S pohrdlivým úsmevom ju hodiť poza svoj chrbát. Dole, pod bralo, do doliny... Lebo tam som všetko s jasnou mysľou a s pokojom v duši polial petrolejom. Nie je nič, čo nehorí, temný dym a ohnivočervené plamene obkľúčili skalisko. Záblesky na nebi. Dotrhané plátno pre apokalyptické výjavy. Nepotrebujem to vidieť. Líham si, zatváram zrak a hlbokými nádychmi sa spíjam do nemoty tmou a nocou. Keď oči otvorím, je všade ticho a navôkol len pokojná mesačná krajina. V šírej pustatine rastie len jeden kvet sakury. Konečne pokoj. Preč od všetkých a všetkého, čo človeku ubližuje. Aspoň na chvíľu byť úplne sám a úplne ďaleko od sveta. Pozerať na čerešňový kvet a začať stvorením nového sveta, ktorý sa stane miestom kradmých únikov z až príliš často bezútešnej skutočnosti. Sveta, kde duša pookreje láskaním lyrických pohladení. V tejto krajine, kde už hlava nebolí a život viac nemýli, si na mňa počkali aj tiene zabudnutých predkov.
... aj z toho najväčšieho ľudomila by sa pravdepodobne stal niekoľkonásobný vrah. Aké by to bolo, keby sa myšlienky stali skutočnými? Ak by sa svet, ktorý často prácne či podvedome skrývame vo veľkej tajnosti, stal skutočným? Hoci len i na jedno popoludnie, čudné a podivuhodné.
Neviem, ako by som ti to, skrátka, opustila hlava telo, opustilo telo hlavu, ja... Vyspal som sa z teba, už ťa viac netreba. Bez dotyku, bez objatia, pochybnosti sa rýchlo stratia. Zostala len kôrka z chleba, drahá. Ja vyspal som sa z teba. Tvoj DJ.
Na dne krátera stále súperia telo s hlavou. A v jednej zapadnutej slovenskej krčme u Šofelesa spolu súperia anjel (normálny anjel s krídlami) a čert (normálny čert s rohami). Vedú nevyrovnaný (čert sa len spokojne smeje) boj o dušu sedliaka Škorca, nepolepšiteľného korheľa a ožrana.
Máločo z našich dejín je tak veľmi nedoceňované ako uzákonenie Štúrovej spisovnej slovenčiny. Málokto si uvedomuje nesmierne dosahy tejto udalosti, keď sa v roku 1843 stretli Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža na Hurbanovej fare v Hlbokom, aby spojili katolícke bernolákovské a evanjelické kollárovsko-šafárikovské idey do myšlienky jedného jazyka pre všetkých Slovákov. Ťažko už dnes chápeme epochálny význam spoločnej slovenčiny pre svojbytnosť nášho národa. Ak by sme si všetci aspoň trochu uvedomovali hodnotu nášho jazyka, koľko úsilia, námahy a obiet si vyžadovalo jeho uzákonenie, keby sme zažili aspoň trochu tej slávnej atmosféry zrodu spisovnej slovenčiny medzi uvedomelými Slovákmi, možno by sme si ju aj dokázali viac ctiť a viac by nám prekážalo jej špinenie kdejakými prostoduchými chudákmi...
Lepšie už bolo (... a bude len horšie). Ľudia boli vtedy akísi lepší, žilo sa ľahšie, aj každý mal prácu, nekradlo sa tak, existovala spravodlivosť,... Tendencia človeka postupne zabúdať na negatívne veci z minulých udalostí a v pamäti uchovávať len to lepšie zo spomienok, často spôsobuje, že minulosť vidíme nekriticky pozitívnejšie, ako v skutočnosti bola. Dá sa povedať, že to isté platí aj pri idealizovanom hodnotení dávnejších dôb oproti vnímaniu súčasnosti. Keď sa však začítame trochu do slov Ľudovíta Štúra, možno na chvíľu ostaneme na pochybách, či nepíše o našom osvietenom 21. storočí, ale naozaj o tých meruôsmych rokoch, o tom dávnom storočí devätnástom na uhorskej Hornej zemi. Akoby sa menilo len obsadenie a kulisy, hra je tá istá.
Ak som v prvej časti tohto podľa individuálneho vkusu zostaveného výberu zo Štúrových myšlienok z jeho Rečí a statí (1953) písal na adresu nášho národa príliš kriticky a so skeptickou perspektívou, tu uvidíme vec aj z druhej strany, keď sa spolu so Štúrom skúsime pozrieť na príčiny toho, čo je typické pre ľudí na Slovensku. A musíme len oceniť odstup, nadhľad a láskavosť Štúrovej generácie (a mnohých ich predchodcov a nasledovníkov), ktorí napriek všetkému dokážu vidieť aj v ľuďoch, ktorí ich často urážajú, ponižujú a nemajú záujem ani túžbu vnímať a poznávať, dobro. Ak by som mal tejto časti dať samostatný názov, asi by to bolo Ospravedlnenie Slovákov.
Ešte nebol ani pochovaný, ale kdejakí niktoši už doňho kopali a pľuli na pamiatku veľkého človeka. Keď na začiatku roka 2009 skonal Milan Rúfus, étosom svojej tvorby nepohodlný Básnik, pochopil som, že mnohí Slováci si nedokážu ctiť skutočné osobnosti, ktoré vyšli spomedzi nich. A ktovie - možno si ich ani nezaslúžia.
Si (ešte) mladý. Vidíš všetko jasne a kriticky, vieš pomenovať veci priamo, rozprávaš ostro a nekorektne, nebojíš sa a máš odvahu pokúsiť sa meniť veci. Nemáš rád zatuchlinu a rezignované generácie bez ideálov, po ktorých tu ostal len trpký zápach, ktorý ťa privádza do zúrivosti. Odmietaš usmievavú faloš a slizkú pretvárku. Odmietaš všetko, čo je len preto, že to vždy tak bolo. Do nepríčetnosti ťa vytáča ľudská hlúposť a nemyslenie. Nechceš prázdnotu, hľadáš zmysel a význam, túžiš napĺňať svoje konanie a bytie. Chceš žiť skutočný a reálny život, nenávidíš paralelné štruktúry a svety trhu, pohŕdaš skorumpovanými osobami bez cti a morálky. Ty sa môžeš pevne pozerať ostatným rovno do očí, bez uhnutia pohľadu či sklopenia zraku. Aj keď robíš chyby, vieš si ich priznať. Vyzdvihuješ úprimnosť, chceš si vypočuť názor každého. Chceš priniesť niečo nové, niečo, čo tu ešte nebolo, niečo, čo nás možno posunie ďalej. Nás všetkých. Možno - lebo skúšaš, nepoznáš stopercentný recept. Chceš to všetko niekam posunúť. Ísť vpred a ukázať cestu aj ostatným. Máš svoje ideály. Máš svoje tajné sny. Máš svoj vysnený raj. Si (ešte) neskazený idealista. Si čajka. ... hm, tak zdochni. Blázon.
Už to tak vyzerá, že neisto a zmätene, možno trochu nervózne, stojíme a prešľapujeme v čase, keď pyšná Európa či západná (takzvaná) civilizácia v súlade s dejinnými skúsenosťami a zákonitosťami (možno aj nevyhnutnosťami) pomaly zostupuje zo svojho pomyselného piedestálu a azda prenecháva svoje miesto čela ľudského vývoja iným oblastiam a inému obyvateľstvu na Zemi.
Snil som teda s otvorenými očami! Aj včera na prechádzke som snil; mám neustále sny. Lebo sny sú ako opitosť alebo iný život. (Ján Červeň – Zlomený kruh)
Nevedeli, kto sú to dvanásti mesiačikovia. Nemali poňatia o sile Valibuka či Lomidreva, nemali predstavu o výzore Laktibradu. Trojruža bol pre nich len akýsi kvet. Nerozumeli, prečo by mala byť soľ nad zlato. Tri groše sa im zdali málo.
Věřil v dobro, proto musel zemřít. - Nedávno som si znovu pozrel Winnetouov Posledný výstrel, na začiatku ktorého môžeme začuť tieto slová... Majú ešte na tomto svete miesto ľudia, ktorí veria v dobro?
S nenávisťou v pohľade namáhavo nastúpil prednými dverami do trolejbusu, aby začal bez príčiny prízemne nadávať všetkým, ktorí sa usmievali. Alebo mali len radosť v očiach. Počiatočný zvýšený hlas sa postupne menil v zlostné sipenie. Nevraživý zrak prestával blúdiť po cestujúcich a prijímal tupý, neprítomný výraz...
