Человек - это звучит гордо

Autor: Matúš Marcinčin | 22.12.2013 o 19:25 | Karma článku: 6,13 | Prečítané:  924x

Truhlu s jeho telom niesli zaplneným Červeným námestím v Moskve Molotov a Stalin. Ten druhý je podozrievaný z toho, že ho dal zavraždiť. Stal sa kultúrnou ikonou sovietskej propagandy, no pred leninským terorom sa musel roky skrývať v zahraničí. Bol presvedčený, že každá revolúcia musí byť založená na humanizme a osvete. O ruskej revolúcii v roku 1917 písal ako o anarchistickej vlne plebejského násilia a odplaty, ako o aziatskej revolúcii. Neskôr oslavoval výdobytky socializmu, kam zaradzoval aj zlopovestné gulagy. Bol tvárou režimu, ktorého obete sa počítajú v miliónoch, zároveň hlboko veril v to, že človek – to znie hrdo. Maxim Gorkij.

 Autor fotografií: www.janostovka.com - www.divadload.sk

Človek Gorkij je nanajvýš rozporuplná osobnosť. Asi ťažko sa dozvieme pravdu o tom, aký bol v skutočnosti. Ak však uznávame to, že svet nie je čierno-biely, mali by sme prehodnotiť naše poznanie o tomto veľkom spisovateľovi. O Gorkom, ktorý bol desiatky rokov deformovaný do biela, aby sme v súčasnosti skrivili jeho obraz na čierno. Je čas nasadiť si okuliare, ktoré prepúšťajú všetky farby. Najľahšie je prijať všeobecný, odsudzujúci názor na toho komunistu a v mene ideálov pyšnej európskej demokracie hádzať jeho spisy do ohňa... Prišli by sme však o veľa.

1.jpg

Na neľahkú úlohu odstrániť nánosy socialistickej propagandy z tvorby Maxima Gorkého sa podujal režisér Svetozár Sprušanský spolu s umeleckým súborom Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Tí už v máji roku 2008 vytvorili nezabudnuteľnú inscenáciu asi Gorkého najlepšej drámy Na dne. Tri hodiny poctivej tragédie uvádzanej v špinavých a olejom páchnucich garážach pod Starou tehelňou, prešovským rómskym getom, vo mne dodnes zanechalo veľmi silný dojem, ktorý doteraz neprekonalo žiadne iné divadelné predstavenie. Po piatich rokoch sa do prešovského DAD-u Svetozár Sprušanský vrátil a znovu prišiel s Gorkým. Tentoraz sa rozhodol pre drámu Vassa Železnovová, svojím osudom takú typickú pre osobu autora.

2.jpg

Prvá verzia tejto drámy pochádza z roku 1910 a Gorkij ňou reagoval na neúspešnú revolúciu v Rusku v roku 1905. Pod tlakom socialistického realizmu,  resp. priamo režimu sa autor k hre vracia a po dvadsiatich piatich rokoch ju vydáva znova, prepracovanú – s pôvodným textom však toho nemá veľa spoločného. Táto neskoršia verzia, už vyhovujúca ideologickým požiadavkám, sa často uvádzala aj v bývalom Československu. Až od júna 2013 môžeme povedať, že sa Slovensko dočkalo aj inscenácie pôvodnej Vassy Železnovovej, ešte pred autocenzúrou. Práve kvôli odlíšeniu má Sprušanského predstavenie v rusínskom (v slovenčine zatiaľ nejestvuje) preklade Valerija Kupku zjednodušený názov – Vassa.

3.jpg

Vassa: Máš dcéry na vydaj. Čo to bude pre ne znamenať, keď ťa pošlú na nútené práce? Ktorý poriadny človek si ich vezme? Máš vnuka, onedlho mu minie päť rokov. Radšej si mohol zabiť človeka ako spáchať také svinstvo!

Železnov: Teba som mal zabiť, áno, teba! Zabiť ťa, vytrhnúť ti kruté srdce a hodiť ho psom. Zamotala si mi hlavu, poplietla ma. Ty...

Vassa: Neklam, Sergej, to ti nepomôže. Koho chceš klamať? Len sám seba. Neklam, nedá sa to počúvať. Prosím ťa, nenechaj to dohnať až pred súd, nerob hanbu rodine. Zriedka som ťa o niečo prosila za celý svoj život s tebou, ťažký hanebný život s ožranom a nemravníkom. Ani teraz neprosím za seba, ale za deti.

Železnov /v strachu/: Čo chceš, čo žiadaš odo mňa? Čo?

Vassa: Dobre vieš.

(M. Gorkij: Vassa Železnovová, 1935.)

4.jpg

Pôvodná aj prepísaná Vassa majú spoločné predovšetkým jedno – v oboch prípadoch sú to veľmi silné ženy, tvrdé matky a neľútostné podnikateľky, ktoré sa rozhodnú za každú cenu udržať pohromade rozpadajúcu sa rodinu. Ostatní rodinní príslušníci o to nemajú záujem, práve naopak – každý chce ísť svojou cestou a hľadí len na svoje mihotavé šťastie. Rodičovský dom sa pre nich stáva väzením, čo symbolizuje aj jeho scénické stvárnenie vo forme kovového skeletu. Jeho chladnú monotónnosť narúšajú len tri veľké dvere – no tie sú tam tiež len preto, aby sa ľudia mohli navzájom odpočúvať. Cez tieto dvere postavy prichádzajú a odchádzajú, niektoré sa už nevracajú. Striedanie výstupov na pozadí celkovej čierno-bielej farebnosti začína pripomínať prehliadanie albumu so starými fotografiami rodiny Železnovovcov. Rozkladajúcej sa rodiny. Bez horizontov.

6.jpg

Prochor: Tak čo, Vaska, ako je? Naozaj?

Vassa: Áno, je mŕtvy.

Prochor: Zaujímavé, ako sa mu to stalo? Bol celkom... zdravý. Do štvrtej rána sme spolu...

Vassa: Pili koňak.

Prochor: Správne. Práve teraz mi Lizaveta povedala, že mu vraj prášok...

Vassa: Ponosoval sa, že ho páli záha. Pýtal sódu...

Prochor /zaraduje sa/: Sódu? Aha!

Ľudmila: Ujo Prochor, ty si strašný! Otecko umrel, a ty sa usmievaš... čo to má znamenať?

Prochor: Nič, Ľudka. /ticho, nadšene/ Vassa, si bohatierka, na môj dušu!

Vassa /prekvapená/: To je zas čo, čo si melieš? Spamätaj sa! Hlupák...

(M. Gorkij: Vassa Železnovová, 1935.)

7.jpg

Upadajúci rodinný podnik prestáva byť najväčším problémom pre Vassu v okamihu, keď sa na ňu začnú zosypávať osudy členov jej rodiny. Zomierajúci manžel nie je objektom úcty a smútku, ale nedočkavosti v honbe za dedičstvom. Každý si chce uchmatnúť niečo pre seba, udržať podnik rodiny a rodinný podnik túži len Vassa. Na scéne prestávame vnímať rozdelenie postáv na hlavné a vedľajšie. Každá postava má čo ponúknuť do celkovej disharmonickej symfónie tejto rodiny, každý prináša svoj osud a svoje bremeno, ktoré si nesie so sebou... Všetci sa chcú vzoprieť tyranii železnovovskému domu. Nenájdete si ani minútu na zasmiatie sa. Čakajú vás tri hodiny poctivej tragédie. V druhej verzii Vassa v závere zomiera a pozostalí začínajú rozkrádať majetok, v pôvodnej sa jej nakoniec podarí udržať rodinu násilím a peniazmi pokope – no jej osud sa tu stáva ešte tragickejším, ako keby bola zomrela hneď. Firmu do času zachránila, no rodina, to nie je podnik. Tu platia iné pravidlá, nie zákony kapitálu. Ak však áno, toto je výsledok a iný sa ani čakať nedal.

na-dne-4.jpg

Vassa je naozaj dôstojnou nástupkyňou skvelého Na dne. Gorkij nechal padnúť človeka na dno, a tak objavil ľudské DNA. Aj vďaka odvážnemu režisérovi a skvelým hercom DAD-u zisťujeme, že tento rozporuplný spisovateľ a dramatik určite nepatrí na smetisko literatúry a iste ešte nepovedal posledné slovo. My, obyvatelia našej malomeštiackej gubernie, môžeme spolu s ním povedať, že mnohí vskutku hynieme pod útlakom idiotizmu újazdných mestečiek, dedín a dediniek. No rovnako spolu s ním musíme veriť, že liekom na všadeprítomný idiotizmus je len nevyliečiteľný romantizmus, že človek – to znie hrdo!

8.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?