Doktor Zvonek Burke. Nevíme, čeho je doktor a nikdy se to nedozvíme – on totiž zkoumá tak trochu vše. Renesanční člověk nebo diletant? A navíc je to lidumil – amatér „jako byl svatý Václav nebo doktor Schweitzer“. Jeden by ho popichoval: ale, doktore, copak to zase zkoumáte? Takový je Zvonek Burke: uzavřený, samotářský starý mládenec. Je laskavý, ale není dobré ho provokovat – a co teprve, když se jeho domácí rozhodne vystěhovat ho z milovaného podnájmu: vše se v něm vzbouří a v jeho mysli spontánně započne lítý boj. Cíl: zapudit realitu. Jaj, ta realita, kdopak aspoň jednou nezatoužil, aby všechno bylo trochu jinak? (Milan Kaplan, 2004)
Od 60. rokov minulého storočia je tu mimoriadne úspešná divadelná hra českého dramatika Ladislava Smočka Podivné odpoledne dr. Zvonka Burkeho, aby ukázala aj tento svet. Svet na druhej strane čela. Aby poodkryla hlboký vesmír skrytý za jazykom, aj s jeho čiernymi dierami, do temnoty ktorých sa možno často bojíme čo i len pozrieť. A je tu aj preto, aby miatla a mátala. Divadelné javiská obchádza mátoha nepriznaného ducha dr. Zvonka Burkeho.
Bláznivá tragikomédia českého dramatika L. Smočka patrí k najslávnejším a najoriginálnejším dielam súčasnej českej drámy. O jej úspešnosti svedčí aj to, že bola preložená do 15 jazykov – teraz už aj do rusínčiny. Dej tejto takmer absurdnej drámy sa odohráva v presne určenom priestore a jej ústrednej postave – dr. Burkemu, ktorý dlhé roky tento priestor obýva ako podnájomník – hrozí vysťahovanie. Extrémna situácia núti túto postavu konať nevyspytateľne a nepredvídateľne. (Divadlo Alexandra Duchnoviča, Prešov, 2012)
Kto to je len ten Burke? Skúste sa poprechádzať komentármi k inscenáciám tejto hry v Čechách či na Slovensku, prečítajte si útlu literárnu predlohu. Pochopíte, že ten Burke nie je všade ten istý. Práve naopak. Až režisér a protagonista hlavnej postavy akoby dávali konečnú tvárnosť a tvár tomuto dobrému čudákovi či podivnému dobrákovi. Veď keď sa aj samotný autor zhostil v pražskom Činohernom klube v roku 1990 úlohy režiséra a do titulnej postavy obsadil Bolka Polívku, musel hru prepísať. Burke je príliš zložitá a nejednoznačná postava. Zahmlená. A preto aj veľmi príťažlivá pre všetkých, ktorí hľadajú výzvy.
Jedna z najlepších a najúspešnejších komédií v moderných dejinách česko-slovenského divadla. /.../ inscenácia patrila ku kultovým titulom domovského divadla i pražskej divadelnej scény šesťdesiatych a prelomu sedemdesiatych rokov. V roku 1990 vznikla v Činohernom klube nová inscenácia hry Podivné odpoledne Dr. Zvonka Burkeho s Bolkom Polívkom v titulnej postave, takisto v réžii autora, ktorého mimoriadny klaunský a mimický talent inšpiroval k novému pohľadu na vlastný text. (Divadlo Astorka Korzo ´90, Bratislava, 1997)
Herecký súbor Divadla Alexandra Duchnoviča je nielen v odborných kruhoch známy svojou neobyčajnosťou a nevšednou kvalitou, ktorú garantujú absolventi kyjevského Divadelného inštitútu Karpenka Kareho a nekomerčná múzická atmosféra divadla na Jarkovej ulici v Prešove. Aj preto februárová premiéra Čudného popoludnia dr. Zvonka Burkeho sa niesla v znamení veľkých očakávaní. Veď nakoniec titulnú postavu si s chuťou zahral naozaj mimoriadny herec Vasil Rusiňák, jedna z profilových tvárí divadla. Vonkajšia podobnosť s Bolkom Polívkom je určite čisto náhodná, hereckým talentom za ním však taktiež určite ani trochu nezaostáva. Má bezpochyby všetky predpoklady na to, aby tak ako Polívka, aj on exceloval v tejto role aj vyše dvadsať rokov.
Smutnosmiešna komédia o outsideroch spoločnosti z roku 1967 znie podľa Borisa Farkaša stále mimoriadne súčasne. Je jednou z jeho srdcoviek, oceňuje v nej ľudskosť. „Zvonko Burke je skrachovaná existencia, človek, ktorý možno študoval, ale nakoniec z neho nič nebolo. Ľudia z jeho okolia ho však obdivujú a hovoria mu doktor,“ vraví o hlavnom hrdinovi. (SME, 29. 11. 2007)
Perspektívne sa zmenšujúca neveľká izba v decentnom rustikálnom štýle s romantickým nádychom je tým podareným ohraničeným priestorom, z ktorého počas celej hry nevystúpi všetkých päť účinkujúcich. Ani jeden z nich nemôže prekročiť hranice tejto izby tak, ako nikto nemôže len tak vystúpiť zo svojho života a len tak naň zazerať z obďaleč. Táto izba bola dlhé roky premilým podnájmom pre najväčšieho dobráka v kozme – dr. Zvonka Burkeho, možno nepochopeného polyhistora, možno len trochu pomiatnutého fantastu, avšak v každom prípade neškodného a nadovšetko dobroprajného človeka. Miestami až nasilu dobroprajného, možno vo svojej snahe páchať dobro na druhých až sebeckého. V každom prípade človeka, ktorý sa dokáže zapáliť (či zamraziť) za vec tak, až v ňom hrajú naozaj všetky žilky všetkými farbami a teplotami. Pokojné a harmonické plynutie jeho života v útulnej izbe však tvrdo narazilo na značku Stop! Burkeho hlava do nej nabúrala s celou silou a všetko sa zrazu začalo točiť. Istoty zmizli, všetko sa zrútilo, je nutné konať rýchlo, aby sa zachránilo, čo sa zachrániť dá. Čo však urobiť, keď po krátkej chvíli sú v skrini naukladané štyri mŕtvoly(?) a pred ňou zmätený(?) dobrák(?) Burke(?)?
V základě hry Podivné odpoledne dr. Zvonka Burkeho je smutek. Smutné věci mohou být veselé a naopak. A silný akt v nás může vyvolat veselí plynoucí z tohoto násilí. Burke není jediný egoista, všechny postavy jsou více nebo méně egoisty. (Ladislav Smoček, 1990)
Príliš veľa otáznikov. Ani navonok harmonický záver hry vám nepomôže. Je iba nasilu zatlačenou pokrievkou na hrnci, v ktorom to vrie. A syčí sírou. Potom ticho. Ešte jeden melancholický odchod a úsmevy. Strojené alebo plynúce zo sladkej nevedomosti. A už naozaj koniec. Nepokojný duch Zvonka Burkeho vás však bude mátať ďalej. A bude mátoživo lietať labyrintom v tmavom hlbokom kráteri bez dna zvanom ľudské vnútro. Aký je človek vo svojom vnútri, aký je naozaj? Aký je človek? Čo je to za bytosť? Anjel alebo diabol? Alebo aj aj?
