Pocta Záborskému

Autor: Matúš Marcinčin | 18.2.2012 o 8:00 | Karma článku: 5,72 | Prečítané:  1042x

Na dne krátera stále súperia telo s hlavou. A v jednej zapadnutej slovenskej krčme u Šofelesa spolu súperia anjel (normálny anjel s krídlami) a čert (normálny čert s rohami). Vedú nevyrovnaný (čert sa len spokojne smeje) boj o dušu sedliaka Škorca, nepolepšiteľného korheľa a ožrana.

 www.djz.sk

Korheľ a ožran bol aj pôvodný názov divadelnej frašky Jonáša Záborského, ktorú pri príležitosti 200. výročia narodenia autora a zároveň aj patróna Divadla Jonáša Záborského uviedli v Prešove. Takáto slávnostná príležitosť si však žiada honosnejší názov, a tak keď sa k tejto fraške pridali motívy z iných Záborského diel (predovšetkým z Dvoch dní v Chujave) a ľudové pijanské pesničky v podarených aranžmánoch Martina Husovského (Komajota), mohla vzniknúť inscenácia Podivuhodný skon sedliaka Škorca.

„A bodaj by teba, ty korheľ, ty márnotratník!“ postavila sa mužovi voči v letnici tak vetchej, že len pásy z nej viseli a všade presvitala košeľa. „Dievka ti na vydaj, deti nahé plačú od hladu a tys’ ostatnú srsť vyviedol z chlieva, ty pijan. Ale neprepiješ, neprepiješ žriebä sám,“ tĺkla si pravou päsťou na ľavú dlaň. „Keď ty piješ, i ja budem. Krčmár, holbu!“ (Dva dni v Chujave)

www.olivier.sk.jpg

Sedliak Škorec v presvedčivom prevedení Igora Kasalu je úplne ovládnutý neresťou alkoholizmu, s ktorou si nevedia rady ani sily ľudské (manželka), ani mocnosti nebies (anjel). Na dne alkoholického krátera s vysokými stenami nie je sám. No ani jeho kumpáni nevidia, že sa pomedzi nich prechádzajú anjel s čertom, ktorí vedú rozhovory o pevnosti ľudskej vôle a sile zdravého rozumu zoči-voči jednej skleničke pálenky. No zatiaľ čo sa anjel snaží všemožnými spôsobmi o obrátenie zatvrdilého pijana, čert si len nonšalantne vychutnáva svoj veľký triumf. A Šofeles kriedou značí na dvere ďalšiu čiarku...

Krčma u Šofelesa bolo budovisko napoly rozvalené. Jedna polovica spadla vcele, druhá bola podopieraná zvonka, zdnuka. Na kraji a zo stien trčali hnilé brvná. Slamená strecha bola pozalamovaná, deravá, okná malinké, nie jednaké, papierom pozalepované. Do pitvora a chyže viedli dvere vetché, nakrívené, cez vysočizné, dorúbané prahy. Na hlinenej podlahe plno dolín, ako čoby tam svine boli ležali. Náradie poriedku a všetko vetché, porúchané, dlhý stôl a lavice nadmieru špinavé. Strach bolo vkročiť do tohto smradľavého brloha a predsa to bolo plné, ako nabité. Mužovia a ženy cítili sa tam veľmi dobre. Mnohé pijanice si tu hoveli, keď mužovia ich pili v iných krčmách. Šofeles mal čo robiť za mrežami, odkiaľ i do pivnice viedli schody. S peniazmi sa, pravda, mnoho netrudil; narábal najviac len s kriedou. (Dva dni v Chujave)

Až kým nepríde koniec. Skon korheľa Škorca, ktorému nepomohlo ani dvojnásobné varovanie zo záhrobia. No ešte predtým si divák môže vychutnať uvoľnenú pijanskú atmosféru s pesničkami a pestrou kolážou situácií, ktoré neodmysliteľne patria ku krčmovému koloritu. Pijanské bakchanálie sa, samozrejme, nezaobídu ani bez poriadnej ľútej bitky, ktorú Hviezdoslavovými veršami vtipne glosuje vystrašeným hlasom malý Škorcov syn – A národ oboril sa na národ s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa...!

„Ach, ja nešťastná! Čo si teraz počnem s tými drobnými deťmi? Ach, vy korheli, bezbožní loptoši, vy ste mi ho zabili. Bol muž triezvy, keď sme prišli do tejto vašej Sodomy. Vy ste ho pokazili, bo nič bez tej ohyzdnej pijavy. Čo len jednu podkovu koňovi pribil, už ste ho vliekli na oldomáš. Tak sa stal pomaly korheľom, prepil i moje i svoje, nevytriezvieval. Strestal by vás Boh za vaše ohavné oldomáše. Prepadli by ste sa tu so všetkým činom!“ Myslíte, že to dojalo pijanov, ktorí vyšli za ním z krčmy? Že vstúpili do seba, pošli domov? Smiali sa, híkali, kliali,... (Dva dni v Chujave)

jonas_zaborsky.jpg

Som presvedčený, že ak by Jonáš Záborský (1812-1876) žil v súčasnosti, aj dnes by patril ku kontroverzným osobnostiam nášho verejného života. Politicky korektné vyjadrovanie určite nepatrilo k silným stránkam jeho osobnosti. A paradoxne práve táto jeho úprimnosť a priamočiarosť sú skutočne silnou stránkou Záborského. Napriek tomu, že za života bol ignorovaný a po smrti (až doteraz) bagatelizovaný a marginalizovaný, predstavuje pre mňa autora, ktorý s jasnozrivým umom dokázal majstrovsky narábať s iróniou a sarkazmom až tak, že sa stal absolútne nepohodlným.

Polemiky okolo umeleckej úrovne jeho diela vnímam skôr ako nepochopenie Záborského. Jeho dielo hodnotíme estetickými kritériami, ktoré akoby ignorovali ich svojbytnú originalitu, literárnohistorickú nevšednosť, kontextovú výnimočnosť a dobové zaradenie. Myslím, že je znevažovaný skôr z ideologických, než z poetologických dôvodov, lebo sa postavil sám proti vtedy dominantnému a glorifikovanému prúdu slovenského romantizmu a dokázal ísť proti vetru aj za cenu absolútnej izolácie a nepochopenia, čo sa u nás veru veľmi nenosí.

Keď čítam jeho diela (aj keď vyžadujú historické predporozumenie), bavím sa na jeho humornom štýle, na jeho britkom jazyku, s ktorým naozaj vedel pracovať šikovne ako s mečom. S mečom, ktorý vedel aj hrmotne rúbať do celej tmavej hory, aj presne pichať pomedzi husté vetvičky stromov. Aby prepustil aspoň niekoľko lúčov svetla (a aby sa aj trochu revanšoval pichľavým ihliciam borovíc zo zakliateho lesa). A ako dodáva Alexander Matuška - „Hoci sa oháňal polenom – iskrilo mu to.“

"Ak chceme, aby si nás vážil svet, musíme si najprv vážiť samých seba, náš pôvod, našich predkov, našu reč i náš národ." (J. Záborský)

Ostrie svojho humorného pera neváhal často obrátiť ani proti sebe – no vtedy jeho slová dostávali mnohokrát príchuť trpkosti. Veď aj na svojom pomníku chcel mať nápis - Inde by snáď bol býval veľký muž, u nás bol len veľký blázon.

Na záver aspoň ukážka niekoľkých pasáží z Predmluvy, ktorú nikto čítať nebude k jednému z jeho vrcholných diel.

faustiada.jpg

FAUSTIÁDA

Fantastická hrdinská báseň

Vydanie tretie, lenže prvé a druhé ešte nevyšlo.

Diela moje budú večnou chlúbou a večnou potupou pre Slovákov. Chlúbou, že tak výtečného mali spisovateľa; potupou, že ho nevedeli oceniť.

Keď srdečné vzdychy moje stretli sa s úškľabkami, nadišla ma v najprudšom bôli duchovnom chuť k smiechu a žartom. Musel som sa vysmiať sám, keď ma vysmiali tí, za ktorých som plakal; a od toho času ani ústa sa mi nezatvárajú.

Čo, keď nikomu nie, osoží aspoň mne samému. Lebo vtipkujúc sám so sebou, nemám čas myslieť na stratený život a zmarené obete. U mňa je pero a násmešok to, čo u iných sud pálenky alebo karty, alebo prach a guľka.

Že vyliahnuté osy aj na verejnosť púšťam, to je istý znak, že treba hotoviť pre mňa miesto v blázinci. Lebo väčšieho blázna vo svete niet, ako kto bláznom nedá byť bláznami a všetko smiešne obracia na smiech.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?