reklama

Z myšlienok Ľudovíta Štúra (4.)

Máločo z našich dejín je tak veľmi nedoceňované ako uzákonenie Štúrovej spisovnej slovenčiny. Málokto si uvedomuje nesmierne dosahy tejto udalosti, keď sa v roku 1843 stretli Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža na Hurbanovej fare v Hlbokom, aby spojili katolícke bernolákovské a evanjelické kollárovsko-šafárikovské idey do myšlienky jedného jazyka pre všetkých Slovákov. Ťažko už dnes chápeme epochálny význam spoločnej slovenčiny pre svojbytnosť nášho národa. Ak by sme si všetci aspoň trochu uvedomovali hodnotu nášho jazyka, koľko úsilia, námahy a obiet si vyžadovalo jeho uzákonenie, keby sme zažili aspoň trochu tej slávnej atmosféry zrodu spisovnej slovenčiny medzi uvedomelými Slovákmi, možno by sme si ju aj dokázali viac ctiť a  viac by nám prekážalo jej špinenie kdejakými prostoduchými chudákmi...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Povedzme si úprimne, každý z nás sa musel učiť o uzákonení štúrovskej slovenčiny, ale kto počul v škole o tom, ako to vnímal a obhajoval sám Ľudovít Štúr? Neostalo len pri mŕtvom faktografickom konštatovaní, ktoré sa zaradilo do dlhého zoznamu ďalších desiatok dátumov a stručných popisov udalostí bez poznania ducha a prostredia tej-ktorej udalosti?

Nech nám pár výpiskov z diela Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846) aspoň trochu priblíži skvelú atmosféru a úprimnú radosť z našej slovenčiny, dcéry Slávy krásnej, dávno utajenej pred svetom. Slovenčiny, ktorej krásy sú, žiaľ, utajené aj väčšine národa, ktorý nesie jej meno, ktorý taktiež patrí matke Sláve. Nech čím viac Slovákov má v úcte slovenské Slovo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na záver ešte pridajme pár výrečných veršov od Andreja Sládkoviča z básne Omladinám: „... titanský vrah stál pred nami malými, / ním hrôza triasla, my sme sa nebáli: / Odkiaľ smelý ten zápal? — nám velelo / Ľudovítovo bohatierske čelo!"

VITAJ, SLOVENČINA NAŠA, DCÉRA SLÁVY PEKNÁ, DÁVNO UTAJENÁ SVETU
Dlho, ako viete, bratia, ležalo vo sne Slovenstvo, rodina naša, nepohnuté, prirazené k zemi víchricou hroznou dávnych časov, i bolo omráčené ňou – stratilo a opustilo samo seba. Pohlo sa síce v letiacich vekoch lecikedy tu i tam dačo pod šerom z víchrice tej na Slovenstvo rozsiatym, ale tie pohnutia, i samy súc malé i dotkýnajúc sa hlboko zaspalých, nezdurkali Slovenstvo, ale prebehli a stratili sa ako urobené kolá na vodách.

V pohnutí našom nad drahým kmeňom a ľudom slovenským navštívili sme toho spevca tam, čo sa i duchom i postavou svojou pochodiť zdá tam z tých starých našich veľkých časov, bo tak je s nimi oboznámený, ako keby sám v nich bol žil a so synmi i správcami ich obcoval, tak ich rád vidí, ako keby sám bol veľkosť a slávu ich zažil a blesk ich i jeho osvietil, tak vznešene postavou svojou vyzerá, ako keby sám jeden z mužov a hrdinov tých vekov bol, navštívili sme ho a prizreli sme sa zasmútenej tvári jeho nad časmi terajšími a bolestnému jeho oku nad Slovenstvom, odhodným a opusteným kmeňom svojím. Videli sme ho tam nad šumnou Blavou, obstretého horami vysokými v tichom údolí, ako pozerá na tie vrchy, či mu skoro vetry, čo sa do údolia z nich spúšťajú, donesú novinu radostnejšiu, novinu ožitia Slovákov?

Oj, stoletia a stoletia premlčali ste, Slováci, stoletia preleteli ponad Vás a nepodurkali Vás, ale preleteli ako vetry ponad skaly nečujné a Vy, rodáci, stáli ste ako zakliati... // Oj, vitaj, vitaj, slovenčina naša, ty dcéra Slávy pekná, rovnoprávna, ale dávno utajená pred svetom! Vitaj nám sto ráz, ty verná družica Slováka, ktorá za roveň jeho Váhu prudko trieliš a udieraš silne ako on o veličizné skaliská i zalomcuješ srdcom, hneď sa nesieš bystro i ako keď Váh pohráva sa s kamenčekmi i pošumieva po nich, ľúbezne gagotáš, a hneď zas ideš ticho a vážne ako Váh náš v údoliach úzkych hlbočinami a pláňami i ako on tam podunieva a oči naň hľadiaceho potichučky zaberá, ticho so sebou pojímaš i srdce ukolembáš: Oj, vitaj, vitaj, slovenčina naša!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Láska prikrýva všetko a láska môže všetko podľa slov evanjelia nášho, láska ale k životu nášmu kamdiaľ viac rastie a navidomoči každým dňom sa vzmáha. Mŕtvym duchom, pravda, ani to nespomôže, ale spomôže tým, čo sa neživia samým chlebom, čo nechodia len po kôre zemskej a čo nevidia ďalej od kôry, ale ktorí sú živí duchom, ktorí sa dávajú mu viesť a prebíjajú sa do hlbiny jeho!

Odvolávanie sa teda na národy iné s námerou, aby sme my podľa ich spôsobu žili a sa podľa nich živote našom spravovali, nič, docela nič neplatí a keď by stálo, ta by viesť muselo, aby čokoľvek u druhých národov vidíme, my sme tiež hneď to prijali a do života nášho uvádzali. Robia to daktoré národy, práve ale tým samým chudobu vlastného ducha a vlastného života ukazujú a sú opravdivými opicami iných národov. Takýto požičaný, na národ nastrknutý život, že v národe základov nemá, nebude mať ani zveľadku, ale chytro skapať a zahynúť musí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Život každého národa stojí mnoho, veľmi mnoho obetí, a to všelijakých, my sami teda nič obetovať, nič pre dobré ľudu nášho a na oltár ľudstva zo strany našej nič položiť nechceme? Tak by sme vskutku neboli hodní života a nemohli by sme sa ani k nemu prebrať, i keby sme nechceli obetovať, nechceli by sme ani žiť a ak vskutku nechceme obete dávať, nechcime ani žiť a nehovorme ani o živote národnom. Bez obetí, bez činov sú naše reči daromné bubliny, smradľavé, pod zásterou národnou ukryté osobnosti.

Tak vitaj nám, vitaj, slovenčina naša! Ty dcéra Slávy pekná, rovnoprávna, ale oddávna utajená pred svetom! Vitaj nám, drahá!! Sila Tvoja vyvoláva nás k čerstvému životu a spojuje nás s bratmi i ukazuje nám, že jedno sme a že je jeden cieľ náš!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dajte nám pokoj s tými mátohami cudzími, s tými šiaľami zúfanlivými, s tým drvením samého seba pre mrle, s tým prevráteným citov vzpružovaním, nevoďte do nášho svetazúfanlivých kadejakých vycivencov, zvodcov, to sú pre nás potvory, ktorých my sme u nás nevídali a nevidíme, nekazte pokoj náš; pozrite na naše lipy, ako ticho šumejú, pozrite na náš život, ako je pri všetkých nešťastiach pokojný, pozrite, ako naše mysle i srdcia horia svätým ohňom a nebúria sa pre žiadosti a mrle daromné! // ... ale hnusnými cudzích svetov vyvrhlinami, ktoré životnáš čerstvý kántria a pokoj náš hubia, my sa zaliať a zhora nadol poprevracať dať nechceme. Nech si to zadržia a strovia tí, ktorí si to navarili, my tej chovy nepotrebujeme...

Leťže, leť, spev náš silný, čerstvý, hneď ako potôček blbotajúci, hneď ako šum vŕb a hneď zas temne ako víchor po horách pohučievajúci, leťže, leť, spev náš čerstvý, a rozleť sa, roznes city i túžby naše!

Preto, kto si Slovák, maj sa k slovenčine, inakšie nepoznal si povolanie kmeňa svojho a chceš, aby aj ďalej boli sme len odhodenci a povrheli sveta.

Obrázok blogu

Vy chcete žiť a tak objímete to, čo Vás k životu vedie, čo o Vašom živote zvestuje, objímete svoju slovenčinu! Vitaj, vitaj, slovenčina naša, ty dcéra Slávy pekná, rovnoprávna, ale dávno utajená pred svetom, a vitajte na poli života, Slováci! Prišiel i na Vás rad, zašvihol i Vás prút života, akože dáte na sebe znať život tento, jestli nie tým, čo žije medzi Vami, akože inak postavíte sa v živote?! Vy a reč Vaša mali ste jeden osud, spolu ste boli pred svetom ukrytí, spolu odhodení, spolu ste podremovali a búrky, ktoré nad Vami preleteli, spolu prečkali: oj, či sa teraz opustíte, či sa rozlúčite a vernú družicu dní smutných či na stranu odstrčíte, Slováci?! Nie, nie, čujem sa valiť z úst Vašich, nie, nie, odpovedá na to duša moja: A tak vystúp v dome svojom slovenčina naša, prestálas mnoho i zaraduj sa a poži si s nami! Zavrená si bola dosiaľ v Tatrách, a v tichu ich pošeptávala si, ale teraz obzrieš sa z ich skorcov na svet, spustíš sa doňho a budeš si po ňom poletovávať. Leť len, leť len a povedz, že ožil Slovák a že sa hlási k svetu! Viem, že budú na teba, ako si sa do sveta opovážila, vykrikovať a dajedni do teba aj hrudami hádzať, ale ty len leť pokojne a poľutuj ich, bo ťa oni neznajú a nebadajú v tebe holubicu pokoja slovanskú.

A teraz sa ešte k Vám obraciame, Slováci, a kladúc ruku na srdce, hovoríme Vám: Všetko, čo sme robili, robili sme a robíme pre život slovenský, pre život Váš!

Matúš Marcinčin

Matúš Marcinčin

Bloger 
  • Počet článkov:  64
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Ukradnuté mi môžu byť kľúče,ukradnutý si môžem byť sám,rád zaplatím ten najvyšší účet,keď najnižšiu rýchlosť mám...(Vlado Krausz) Zoznam autorových rubrík:  DivadloLiteratúraSvetNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu