Z myšlienok Ľudovíta Štúra (1.)

Autor: Matúš Marcinčin | 1.2.2012 o 19:00 | Karma článku: 6,79 | Prečítané:  921x

Ešte nebol ani pochovaný, ale kdejakí niktoši už doňho kopali a pľuli na pamiatku veľkého človeka. Keď na začiatku roka 2009 skonal Milan Rúfus, étosom svojej tvorby nepohodlný Básnik, pochopil som, že mnohí Slováci si nedokážu ctiť skutočné osobnosti, ktoré vyšli spomedzi nich. A ktovie - možno si ich ani nezaslúžia.

Historický komplex slovenskej otrocko-poníženej mentality ubíja národ do zeme. Toho, kto z tej špiny vystúpi na pomyselné oblaky, špinou zahádžeme. Aby nezabudol, odkiaľ vyšiel. Hanbíme a hanbime sa sami za seba.

Nemáme historické povedomie. Pri otázkach o vzoroch z našich dejín prinajlepšom utrúsime pár prázdnotou naplnených mien, ktoré v našej mysli ostali ako zaprášené skameneliny z nenávidených školských čias...

Národné sa dnes nenosí, národnou hrdosťou pohŕdame a zamieňame si ju so šovinizmom, národ nám je ukradnutý. Stačí, že sme. Čo bolo a čo bude – je nám ukradnuté. A pritom okrádame sami seba.

Zabúdame, že ak by nejestvovala vlasť, ak by tu niekedy neboli naši predkovia a spomedzi nich výrazné osobnosti našich dejín – ani my by sme tu neboli. Nevedomosť o našej histórii je nevďačnosťou, je duševnou slepotou, lebo bez poznania minulosti ťažko budeme hľadať správny výhľad do budúcich časov. Ľahostajnosť k národu, k národným veciam a vlasti, to je duševná nesvojprávnosť. My sme národ, my sme vlasť. My sme Slovensko, len my sme Slováci. 

Ako učiteľa slovenského jazyka a občianskej náuky, ktorý sa snaží vidieť a ponúkať pohľady aj za obzory vzdelávacích štandardov, ma veľmi ubíja ľahostajnosť mladých. Nielen k svojej obci, k národu, ale k životu samému osebe. Učím na dedine a mám pocit, že trochu chápem, ako sa asi mohli cítiť svojho času naši obdivuhodní národní  b u d i t e l i a, keď ich oduševnenie narážalo na samých neprebudených... a často aj na rysavé jalovice, keď už sme medzi riadkami spomenuli Martina Kukučína.

Ak máme hovoriť o slovenských osobnostiach, jedno z čelných miest by sme mali jednoznačne vyhradiť Ľudovítovi Štúrovi. Chcel som napísať, že notoricky známemu. (Nielen) pedagogická prax ma vyviedla z tohto omylu. Aj tí, ktorí vedia, o kom je reč, vedia o ňom málo. Všeobecne o ňom vieme veľmi málo aj napriek tomu, že išlo o takú všestrannú osobnosť. Nedávno som dočítal výber z jeho publicistiky a prejavov Reči a state (1953). Bez nároku na úplnosť a reprezentatívnosť vám teraz ponúkam Štúrove myšlienky z tohto výberu, ktoré ma oslovili, zaujali. Myšlienky, ktoré sú podľa mňa nadčasové. Miestami až také, že mám pocit, že sa toho na Slovensku za tých približne 160 rokov veľa nezmenilo. Akoby nám bolo na míle vzdialené to kennedyovské – nepýtaj sa, čo môže tvoja krajina urobiť pre teba, ale pýtaj sa, čo môžeš urobiť ty pre svoju krajinu... Akoby sme stále len čakali... ale Godot nepríde.

Začnime asi Štúrovými najznámejšími slovami z prejavu na uhorskom sneme 17. novembra 1847. Presne stopäťdesiatdva rokov pred Novembrom ´89.

1A.jpg

My chceme slobodu; to je náš cieľ a svätá naša túžba. Keď ale slobodu chceme, dajme slobodu tomu, kto ju vždy zastával, usaďme slobodu tam, kde bolo jej miesto a prítulok, keď ju v krajine utisli a zo všetkých kútov vyhnali.

Ale sa hovorí, že u nás slobody dosť, na to ale odpovedám, že áno, bolo jej dosť, a až mnoho zemianskej, ale opravdivej ľudskej veľmi málo.

DUCH – NÁROD - ĽUDSTVO

Neleží vlasť len na zemi, ale ona leží aj v duchu...

Pozriže po tých národoch, ktoré už o národnosť svoju prišli, pozriže po nich a uvidíš sem-tam rozfŕkaný stroj, ktorý všetkým túženiam, podujímaniam napriek k ničomu vyššiemu a šľachetnejšiemu priviesť sa nedá, ale takrečeno zo všetkého sa vysmieva. Zhaslo v týchto ľuďoch všetko držanie na seba a ostali z nich len tvory, ktoré nič vyššieho na tom svete od svojej osobnej koristi, od svojho zisku neznajú.

Nad každý národ je povýšené ľudstvo, nad každú národnosť duch ľudský. Chrám tohto ducha stojí na najvyššom kopci, nad chrámy všetkých jednotlivých národov povýšený, a ten národ najlepšie sa obrátil so svojou národnosťou, čím vyššie si chrám svoj ku všechrámu ľudstva vyvýšil a podľa neho napodobil.

SLOVENSKÁ POSPOLITOSŤ
Pekná je starostlivosť rodičov o deti, krásna láska a vrúcnosť detí k rodičom, zaujímavá oddanosť príbuzných jedných k druhým; krajšia je ale svedomitosť učiteľova vo vyučovaní učencov, vznešenejšia pracovitosť a vernosť úradníka verejného, vznešenejšia statnosť za vlasť bojujúceho bojovníka, velebnejšia starostlivosť vladára o poddaných svojich.

Najbližšia je, pravda, človekovi rodina, ale blízky je človekovi napospol človek každý a vždy vyššia a svätejšia musí byť obec, pospolitosť, ktorá i jeho rodinu drží, ktorá i jeho rodinu zachováva.

Tak, tak hovorievali a hovorievajú ešte naši rodičia, že už potom skonať môžu a ľahko skonajú, keď nás opatrených vidia. To bola najväčšia ich túžba! Ale človek nevychováva sa preto, aby len žil, ale hlavne preto, aby niečo pre svojich, pre obec svoju vykonal, aby sa jej užitočným stal; on sám si je len druhým, lebo to prvé je vyššie a vznešenejšie nad jednotlivca.

Každý vyšší vznešenejší, vyšší a šľachetnejší iste na tom si zakladá, aby pôsobil aj na druhých, aby dačo vykonal pre iných, aby teda život svoj zaznačil v živote svojich spolurodákov, spoluobčanov, len človek nižší sa do svojej komôrky uťahuje, len ten sám sa sebe a so sebou dosť má. Za roveň jednotlivcovi je to tak aj s národmi.

... sám pochop a myšlienka pospolitosti je málo známa, málo v mysli našich rodákov rozvitá; hovoriť o niečom takom medzi rodákmi našimi znamená najčastejšie hrach na stenu sypať, mnohí tomu nerozumejú, o čo tu ide, nevedia a tých, čo za to hovoria, pracujú, bohzná za čo, za prepiatych, za vypínavých, za snárov a bezumcov vyhlasujú.

(pokračovanie)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?