Umrel na nesplnené sny

Autor: Matúš Marcinčin | 12.7.2011 o 21:00 | Karma článku: 6,17 | Prečítané:  1892x

Snil som teda s otvorenými očami! Aj včera na prechádzke som snil; mám neustále sny. Lebo sny sú ako opitosť alebo iný život. (Ján Červeň – Zlomený kruh)

Ivan StropkovskýIvan Stropkovskýwww.divadload.sk

Sny sú ako opitosť. Alebo ako iný život. Neviem, čo je dobré. Stále sa prechádzam. A pijem plnými dúškami. Opíjam sa. Veď za toto pitie platiť netreba. Stále však v sebe nemám ujasnené, ktorý život je lepšie žiť. Ten reálny alebo ten iný? Neustále je to o tom večnom boji na dne krátera, kde spolu súperia telo s hlavou... Alebo rozum so srdcom. Hlboko racionálny rozum a slobodná duša. Jestvuje kľukatá cesty pomedzi útesy obíjané a zakrývané príbojom? Dá sa nenaraziť alebo nestroskotať ani na jednej strane? V každom prípade aj ten najspokojnejší a najpokornejší človek v hĺbke svojho vnútra asi túži aspoň trochu po inom živote. Veď ten život býva príliš často taký, že človek by si najradšej zvolil tú opitosť a nemyslel na nič... Chcel by ujsť. A na úteku prežiť celý život. Na úteku možno pred samým sebou, možno pred svetom a možno pred sebou vo svete. Čo však z takého života utečenca? Čo zo života, v ktorom nedá sa ujsť, pred sebou neutečieš... A čo z takého života, v ktorom nám karty rozdali a rozdávajú iní?

Čertovská otázka. Kto vie, či na ňu existuje odpoveď...

Jó, je to bída, je to bída, hledáme ostrov jménem Atlantida...

(Jaromír Nohavica – Osmá barva duhy)

Tie najtajnejšie pravdy v živote a o živote sa nedajú vyjadriť ľudským slovom, výtvorom človeka. Môžeme ich poodhaliť v umení, preto ma tak fascinuje a priťahuje. Keď Milan Rúfus hovoril o básnickej metafore ako o vystrelení dvoch komét, ktoré sa zrazia na presne určenom mieste v šírom vesmíre a na chvíľočku ožiaria mihotavým rozbleskom svet, aby sme ho uvideli v pravde, tak hovoril aj o umení samom osebe. Preto sa tak rád ponáram do toho iného sveta pre vyvolených...

Snívaj, stále snívaj, s vínom miešaj med. Snívaj, stále snívaj, ale takých niet. Tá sa niekde skrýva, snáď ju dá ti svet, sladkú ako med. Snívaj, blázon, snívaj, ale takých niet.

(Vlado Krausz – Tá, ktorej niet)

Preto aj rád chodím do divadla. Priznám sa však, že mávam určité obavy, keď mám ísť na hru, kde hrá menej hercov alebo ak ide dokonca o monodrámu. Čím menej hercov, bezpochyby tým väčšia náročnosť pre tých/toho na javisku, ale v konečnom dôsledku aj pre diváka...

V polovici júna premiérovalo prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča hru rusínskeho prozaika a dramatika zo srbskej Vojvodiny Ďuru Papharhaja Unavená kavaléria, v ktorej účinkujú len dvaja herci. Obavy neboli na mieste. Mám veľmi rád či už literárne alebo aj dramatické výzvy. Papharhajova dráma takou výzvou určite je. Nie však pre každého, a to je na takýchto výzvach krásne.

Snívaj prikrytá únavou. Hviezdam sa zíva v hladinách prístavov. V snoch všetko býva iba sfúknutou púpavou, tak teda snívaj...

(Vlado Krausz/Ivan Tásler – Snívaj)

1.jpg

Cкoнана кавалерія. Starí ľudia pred koncom života sa zvyknú obzerať späť, spomínať, rekapitulovať, hodnotiť... Imponujúci a podmanivý Ivan Stropkovský nám predostiera príbeh Emila Očenáša, hrdinu neporaziteľnej kavalérie. Obrazy kavaleristov, jazdecká šabľa, červený mundúr, divoké kone plné nespútanosti... Všetko hovorí o slávnom živote vojaka, ale najviac o ňom vraví on sám. Už dávno sú preč jeho vojenské časy, no jeho príbytok stále dýcha atmosférou kavalérie.

Pre Emilove spomienky nemá veľké pochopenie jeho žena Ema, stvárnená Ľudmilou Lukačíkovou. Spoločnú reč však dokážu nájsť v očakávaní príchodu ich syna a vnúčat. Veď sú Vianoce, je posledný deň roka... Chcú byť spolu. Na konci života chcú spojiť svoju minulosť a prítomnosť, prepojiť to s budúcnosťou svojich detí a v pokoji a spokojnosti zavŕšiť svoje životy. Všetky by bolo v poriadku, keby...

2.jpg

... keby to všetko, čo vidia diváci od začiatku až do konca nebolo vymyslené. Emil a Ema nám predostierajú celý čas len svoje predstavy, sny, ilúzie. Vidíme ich sebaklamy. Sedemdesiat rokov prekrytých milosrdnými lžami. To všetko nikdy neexistovalo. A to, čo nejestvuje, ani nikdy nepríde. Emil bol len obyčajný paholok v koniarni, Ema nikdy nebola vážená pani, deti nikdy nemali. Ku koncu života ostáva len bolestivé poznanie. Je neskoro. Neskoro na nový začiatok. Sny stroskotali. Emil chce mať na hrobe napísané – umrel na nesplnené sny. Ema len lakonicky poznamenáva, že veniec mu príde položiť na hrob n e z n á m e h o vojaka. Emil vyslovuje slabú túžbu začať žiť skutočný život. Ema trpko zakončuje posledný výstup tejto drámy – Emil, unavená je naša kavaléria, zničená je naša kavaléria...

Stmieva sa a blýska, poďme domov. Plné hlavy máme tmy a hromov. Stmieva sa a blýska. Škoda slov a snov.

(Vlado Krausz – Široké ramená)

3.jpg

Ak som povedal, že v Unavenej kavalérii hrajú len dvaja herci, nie je to až taká úplná pravda. Autor mimoriadne pôsobivo zapracoval do hry aj niekoho tretieho – hudobného skladateľa Felixa Mendelssohna-Bartholdyho, ktorý vystupuje ako sused Očenášovcov. To je dostatočný dôvod na to, aby sme počas predstavenia nechali na seba pôsobiť jeho lyrickú hudbu, ktorá v žiadnom prípade nie je na javisku len do počtu, ale tvorí významný aspekt komplexného vnímania Papharhajovej drámy a v niektorých pasážach spoluvytvára až neuveriteľné divadelné zážitky, aby divák naplno pochopil, čo to znamená – unavená kavaléria.

5.jpg

Ani zdrvujúci a hlboko pesimistický záver predstavenia mi nedal odpoveď na moju otázku. Priniesol ich omnoho viac a nedal mi pokoj. Možno som príliš mladý na to, aby som sa vzdal snov a snívania. Možno som hlúpy, že radšej si vyberám cestu, ktorá ide mimo realitu. Ale tak nejako to cítim, tak nejako to potrebujem. Asi každý si to musí prežiť sám. Asi to tak musí byť. Aj v očakávaní a vedomí nevyhnutného tragického konca.

Sám. A sám. Nádej sa stráca, v dave sa strácam, splývam s davom, miznem v dave, dávim z davu... V tomto svete nie som nikto. Umelé slnko pod stropom svieti, v umelej váze umelé kvety, v umelom svete umelo je ti...

Sám v sebe stratený si sníva svoje sny,

stá vratkých zámerov a jeden márny plán,

choroba moja nežná,

svet svojský v svete samom,...

...

Hodiny v minútach sa nad ním rozsypali

a letá cez jesene vkĺzli do mrazu,

čas v čase strácal sa, len žiaden nebol jeho,

tu stojí sám, svet svojský v svete samom,

tu stojí sám a bez času.

Vek, ktorý prešiel ním, sa zrútil do zániku,

iný sa stínom blíži k prahom jeho brán,

sny svoje sníva si svet svojský v svete samom,

stá vratkých zámerov a jeden márny plán.

...

A do nich vhrúžený si sníva svoje sny,

stá vratkých zámerov a jeden márny plán,

choroba moja nežná,

svet svojský v svete samom,...

(Laco Novomeský - Poznatky)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?